Daniel Dian, Viliam Judák; Každý deň so svätými (podielová kniha r. 2007)
Späť

4. júl

Sv. PROKOP, opát a vyznávač

Pôvod mena: z gréc. prokoptó – cestu raziaci, priekopník; prokópos – priprave- ný k boji, pohotový. Narodil sa asi r. 970 v obci Chotouň. Pravdepodobne vo vyšehradskej škole sa oboznámil so staroslovenčinou. Podľa niektorých životopisov odišiel z Čiech do kyjevského kláštora, odkiaľ údajne pri- niesol na územie Čiech staroslovan- ské knihy. Medzitým vstúpil do manžel- stva. Životopisy spomínajú syna Jimra- ma (Emeráma), ktorý sa neskôr stal jeho spoločníkom v mníšskom spôsobe živo- ta. Prokop asi medzi 25 – 30 rokom živo- ta prežil vnútorné obrátenie. Opustil rodinu a najbližších a nasle- doval Krista ako mních a pustovník. Usadil sa v údolí rieky Sázavy, kde žil asketickým životom. Postupne sa k nemu pridali mladí mu- ži. Založil osadu pustovníkov, neskôr benediktínsky kláštor, ktorý dal vybudovať české knieža Oldřich. V priazni voči kláštoru pokra- čoval aj jeho syn Břetislav, ktorý sa zaslúžil aj o to, že Prokop sa stal opátom tohto kláštora, v ktorom praktizoval slovanskú liturgiu. Prokop zomrel v chýre svätosti 25. marca 1053 a bol pochovaný pred hlavným oltárom kláštorného chrámu. Jeho úcta sa rozšírila krátko po smrti, ešte pred úradnou kanonizáciou 4. júla 1204 pápe- žom Inocentom III. Už počas života sa udiali mnohé zázraky, najmä uzdravenia (uzdravenie slepej ženy, posadnutých diablom, uzdravenie ochrnu- tej ženy, vzkriesenie utopeného, vzkriesenie mŕtveho chlapca, pod- riadil si diabla, ktorého zapriahol do pluhu...). Kardinál Guido, kto- rý z pápežskeho poverenia vykonával kanonizáciu v sázavskom kláštore, bol svedkom viacerých udalostí, že v tento slávny deň... „mnohí slepí nadobudli zrak, malomocní boli očistení, chorí uzdravení, posadnutí oslobodení, zajatci prepustení, hluchým bol navrátený sluch, nemí nadobudli reč a iní chorí boli uzdravení pre zásluhy otca Prokopa“. Keď bol otvorený hrob, vychádzala z neho pôvabná vôňa. Sv. Prokop bol zaradený medzi českých patrónov – divotvorcov. Jeho kult ešte vzrástol za čias cisára Karola IV., keď r. 1347 založil v pražských Emauzách kláštor, kde uviedol 80 benediktínskych mníchov z Dalmácie. Kláštorný kostol bol zasvätený Panne Márii, sv. Cyrilovi a Metodovi a sv. Prokopovi. Hrob svätca na Sázave bol vyhľadávaným pútnickýmm miestom až do r. 1421, kedy husiti kláštor vydrancovali a spálili. Dňa 29. 5. 1588 boli z rumoviska zborenej krypty vyzdvihnuté niektoré časti jeho tela a prevezené do Prahy, do Chrámu Všetkých svätých na Pražskom hrade. Slávnostného sprievodu sa zúčastnil arcibiskup Martin Medek a cisár Rudolf II. Roku 1669 prinavrátil pražský arcibiskup Matúš Ferdinand Sobek sázavskému kláštoru rameno sv. Prokopa, ktoré bolo predtým uchovávané v Chráme sv. Víta, ešte za čias Přemysla Otakara I., ktorý ho vyžiadal od sazávského opáta Blažeja, „aby tým ramenom české kráľovstvo bolo chránene pred nepriateľmi“. To viedlo k oživeniu starobylej úcty k sv. Prokopovi. Jeho hrob na Sázave bol obnovený 25. marca 2003 v krypte chrámu. Krátko predtým (1988) boli pomocou modernej techniky preskúmané pozostatky sv. Prokopa na Pražskom hrade v Chráme Všetkých svätých. Prof. Vlček z nich identifikoval lebečnú kosť svätca a zbytok pozostatkov treba hľadať v krypte sázavského kláštora. Okrem pozostatkov, ktoré zostali pod betónovou dlažbou v krypte na Sázave, budú ešte vložené do čelného oltára v krypte ďalšie verifikované pozostatky. V ikonografii je zobrazený ako pustovník, alebo ako rehoľník v mníšskom habite, prípadne s opátskymi insígniami, reťazou, ktorou sputnal diabla, s modelom chrámu, s plameňom na dlani. Je patrónom baníkov a roľníkov.