Futbalu chce splatiť dlh

Na futbale vyrástol, veľa mu obetoval a hoci by mohol robiť iné, stále v ňom zotrváva. Snaží sa splatiť mu dlh. Zároveň vníma šport ako zrkadlo spoločnosti. Čo v ňom vidí? Že pre stromy nevidíme les a že si stále neuvedomujeme naše reálne možnosti. Bývalý mimoriadne úspešný futbalista, tréner a v súčasnosti generálny riaditeľ ŠK Slovan Bratislava, Dušan Tittel, sa podieľa aj na Krištáľovom krídle.

Ako člen poroty Krištáľového krídla v kategórii šport spolurozhodujete o tom, kto bude ocenený. Táto cena sa hrdí tým, že sa udeľuje skutočným osobnostiam. Kto je osobnosťou podľa vás?

Predovšetkým človek, ktorý v živote niečo dokázal. Je jedno, či je mladší, starší, muž či žena, dôležité je, že sa v živote dokázal presadiť a drží sa určitých zásad a hodnôt. A to, čo robí, nerobí len pre seba. Myslím si, že poslaním každého úspešného človeka je šíriť kvalitu a vedomosti ďalej a ľudia, ktorí si svoje skúsenosti nenechávajú len pre seba, ale šíria ich, aby z nich mala úžitok aj spoločnosť, sú pre mňa veľmi cenní.

Platia také isté kritériá aj pre osobnosti v športe? Alebo v ňom zohľadňuje aj niečo iné, špecifickejšie?

Šport je skutočne veľmi ťažký. Ľudia, ktorí profesionálne alebo vrcholovo nešportovali, netušia, čo sa za ním skrýva naozaj. Väčšina ľudí si myslí, že športovec si ide zacvičiť do fitka a že keď sa mu chce, ide si zabehať. A beží len toľko, koľko vládze. No tí, ktorí sa športu venujú profesionálne, mu musia veľa obetovať. A bohužiaľ nie sú primerane spoločensky ocenení. Dostali sa do nejakej čudnej oblasti – keď sa im darí, sú vyzdvihovaní, ale stačí, aby im niečo nevyšlo na olympiáde či Majstrovstvách sveta a sú zatracovaní. Málo si ich vážime, dokonca oveľa menej ako niektorých politikov, a pritom tí okrem toho, že si niečo sprivatizovali či ináč politicky vo svoj prospech rozhodli, neurobili pre spoločnosť takmer nič. Je to nepomer. Športovci sú väčšinou normálni, slušní ľudia, ktorí od svojich najmenších rokov denno-denne dreli, v lete, v zime, v daždi aj v úpeku. Snažili sa byť dobrí v našich podmienkach, ktoré nikdy neboli a nie sú porovnateľné s tými, aké sú v zahraničí a aj tak sa dokázali presadiť. Šport naozaj vnímam veľmi citlivo, lebo viem, koľko mu treba obetovať.

Čo ste mu obetovali vy?

Keď si dnes v hlave prehrám celú svoju futbalovú kariéru, v prvom rade sa mi vynára čas, ktorý som nestrávil s rodičmi. Bol som s nimi iba na jedinej dovolenke – na lyžovačke v Kremnici, ked som mal šesť rokov. Teraz, keď som už s aktívnym futbalom skončil, sa snažím čo najviac cestovať domov na Oravu a sebe aj rodičom nahradiť, čo som popri futbale nemohol stihnúť. Pretože som väčšinu svojho času strávil na ihrisku.

Niektorí kritici vrcholového športu tvrdia, že nemá nič spoločné so zdravím, pretože na špičkové výkony človek musí prekonávať nielen sám seba, ale občas ide aj na hranicu svojich fyzických možností. Výsledkom sú zranenia a unavený, zničený organizmus. Súhlasíte s tým, že vrcholový šport je nezdravý?

Máličko pravdy na tom je, aj ja som počas kariéry zažil veľa bolesti a zranení. Ale keby som sa dnes porovnal so spolužiakom zo základnej školy, ktorý nikdy nešportoval, myslím, že by na tom bol zdravotne horšie ako ja. Stalo sa, že som mal nohu v sadre, musel som si dávať ľadové obklady alebo dostávať injekcie a občas som si kvôli bolesti aj trochu pofňukal, ale na druhej strane je šport úžasný prostriedok, ako mať nielen v zdravom tele zdravého ducha, ako sa v minulosti s obľubou proklamovalo, ale aj ako sa dobre cítiť. Každý, kto cvičí, vie, že po tréningu sa človek cíti silnejší, sebavedomejší, zdravší. Určite viac ako ten, kto dni preleží pred televízorom alebo presedí za počítačom, napcháva sa čipsami, nalieva kolou a nešportuje, len aby sa nedajbože nezranil. Aj ja som mal momenty, keď ma všetko bolelo a myslel som, že už nezvládnem ani ťuk, ale vtedy nám jeden veľmi tvrdý tréner povedal: "Toto je len polovica z toho, čo dokážete, keď budete na hranici života." Mal pravdu, ľudský organizmus je silnejší než si myslíme.

A čo je to za sila, aká motivácia, ktorá vedie vrcholových športovcov k tomu, aby sa vždy takto prekonali? Aj vtedy, keď ich snaženie nie je korunované úspechom a víťazstvom?

Myslím si, že je to v povahe človeka. Niektorí ľudia majú túžbu víťaziť, byť prví, presadiť sa. Viem to aj podľa seba. Aj dnes, keď ideme hrať partia bývalých futbalistov, obháňam spoluhráčov, aby sme si šli aj zatrénovať, aby sme zápas vyhrali. Mohli by sme si zahrať iba tak, veď o nič nejde, ale ja keď hrám, chcem vyhrávať. Chcem sa popasovať aj s hendikepom, že už nemám postavu a výkonnosť ako za mladých čias, ale ľuďom, ktorí na futbal prídu, chcem ukázať, že ho ešte stále vieme hrať. Pravda, sú aj spoluhráči, ktorí si radi zahrajú, ale túžbu víťaziť nemajú takú silnú. Idú si zašportovať a veľmi ich netrápi, či vyhráme alebo nie. Preto si myslím, že iba naozaj víťazné typy sú ochotné skutočne sa pobiť a popasovať so všetkým tým, čo k športu patrí. A treba ich za to oceniť.

Až na jedno krátke vybočenie ste futbalu verný celý život. Čo vás v ňom drží v období, keď náš futbal ani zďaleka nezažíva vrchol?

Samozrejme, že človek najmä pri neúspechoch rozmýšľa, ako ďalej, či pokračovať alebo či ísť do inej oblasti. Mám kontakty, mohol by som skúsiť podnikať. Ale Diego Maradona raz povedal krásnu vetu: „Bez ženy by som dokázal žiť, ale bez futbalu nie.“ Futbal je pre mňa životnou láskou. Niečo ma naučil, niečo mi dal, nielen po stránke športovej, ale aj materiálnej. Veď vďaka futbalu som neostal len u nás doma na Orave, ale mal som možnosť cestovať a vidieť krásne mestá či krajiny. Chcel by som mu splatiť dlh, za to všetko pekné, čo mi dal.

Aj v dobe, keď náš futbal zažíva niečo ako mizériu?

Osobne si nemyslím, že by bol náš futbal v mizérií, skôr spoločnosť to vníma trochu inak, skreslene. Iste, všetci by sme chceli, aby sme hrali na majstrovstvách sveta, ale musíme si otvorene povedať, že konkurencia je neporovnateľne iná ako v iných športoch. Futbal hrá vyše dvesto krajín. Kľúč, ako sa dostať na MS je nepochybne náročný a komplikovaný. Ľudia sa pýtajú, prečo to nedokážeme my, keď to dokázali iné krajiny? Ale s kým sa porovnávame? Zoberme si napríklad našich susedov, Maďarsko či Rakúsko, ktoré sú v rebríčku FIFA o 30 až 40 miest nižšie ako my, a pritom sú to krajiny ekonomicky silnejšie, majú viac obyvateľov a silnú futbalovú históriu. My sa musíme porovnávať s krajinami, ktoré sú v našej triede – ekonomicky, veľkosťou aj vplyvom. Dnes si všetci radi spomíname na silné Československo, na pekné výsledky, ale za dvadsať rokov od revolúcie sa pre rozvoj futbalu takmer nič neurobilo, nepostavil sa jediný štadión! Doba nás zastihla nepripravených, možno ľudsky, možno spoločensky, určite ekonomicky, ale to neznamená, že treba všetko negovať, nemusíme byť pesimisti. Viete, vo futbale sme zažili nejednu sezónu, keď sa všetko darilo akoby samé od seba. A potom prišla druhá, dreli sme viac ako pred tým, a nedarilo sa. Som si istý, že keď budeme pracovať, výsledky sa dostavia.

Aké výsledky máte na mysli? Že sa budeme porovnávať iba s krajinami, ktoré sú nám veľkosťou a ekonomikou podobné? Alebo zarúbeme aj vyššie?

Či sa to ľuďom páči alebo nie, futbal je u nás stále šport číslo jeden nielen preto, že má najväčšiu členskú základňu, je tu 2 500 futbalových klubov, každý klub má niekoľko družstiev a tie každý týždeň hrajú stovky zápasov. Možno sa nám v poslednej dobe nepodarilo na medzinárodnej úrovni urobiť veľký výsledok, aj keď ja osobne vnímam rok 2006, keď sme hrali baráž o postup na MS a skončili pred Ruskom, ako obrovský úspech. Nevieme doceniť, že skončiť v rebríčku pred nimi je úspech. Ani to, že to pred dvoma rokmi bol spomínaný zápas zo Španielskom - dnes majstrom Európy. Veď to bolo, ako keby sme v hokeji prehrali kvalifikačný zápas s Kanadou a nepostúpili na MS. Takže aj hodnotenie výsledkov by malo byť objektívne, aby sme brali do úvahy obraz konkurencie, ktorá je vo svete.

Obrazu slovenského futbalu poškodili aj korupčné aféry. Neťahá slovenský futbal to, že sa kupujú výsledky už aj v piatej lige, na dno?

Určite áno, ale poviem to jednoducho: ak niekto vie, že rozhodca zobral peniaze, nech to nahlási na polícii, tým veľmi pomôže v boji proti korupcii! A treba, aby vyšetrovatelia i súdy doviedli svoju prácu do konca. V iných oblastiach našho života je vari korupcia v poriadku? A neklamme si, že tak nie je. To, že sú tu od privatizácie nevyriešené kauzy? Že sa v parlamente kupujú politici, to je normálne? Opakujem, neschvaľujem korupciu vo futbale, je zlá a škodlivá, ale korupcia je najmä v národoch vo východnej Európe tak silno zakorenená, že je súčasťou života, či si to prajeme alebo nie. Podobné futbalové korupčné kauzy boli v Nemecku, Španielsku, Anglicku, prešli celým svetom. Vždy sa nájdu ľudia, ktorí chcú ísť ľahšou cestou. Chce to čas a za niekoľko rokov budú ľudia šport a futbal vnímať inak.

Možno spoločnosť vníma korupciu vo futbale citlivejšie preto, lebo na rozdiel od politiky je šport oblasť, kde automaticky očakávame fair play.

Môže to byť tým. Korupcia sa však ťažko dokazuje. A preto je dôležité, aby v boji proti nej stopercentne dobre fungovali všetky články, ktoré slúžia na jej potieranie.

Ani náš klubový futbal nie je čo býval. Máme tu pár talentov, ktoré sa poriadne ani nerozvinú a už ich kluby predávajú do zahraničia. Musia, aby mali peniaze na fungovanie. A výsledky sú, aké sú. Nie je to začarovaný kruh?

Súhlasím s vami.Čo môžeme očakaváť od slovenského klubového futbalu? Že bude porážať Manchester, Barcelonu, Real Madrid? Osobne si myslím, že sa to nedá. Keď dnes mladý hráč nedostane adekvátne podmienky na dva – tri roky, do pol roka je v zahraničí. Nemáme možnosť udržať ho. Také sú prestupové pravidlá. Kto za to môže? Klub, lebo nevie hráčovi splniť nadhodnotené podmienky? Alebo hráč, ktorý si hľadí iba na seba a svoje podmienky? Je veľmi ťažké nájsť a udržať v tom rovnováhu. Bol by som šťastný, keby sme tu mali desať najväčších zahraničných firiem, vykrytý rozpočet a nemuseli sa s hráčom naťahovať, či dostane o 100 euro viac alebo nie. V Miláne takéto problémy neriešia, tam riešia, či dajú Beckhamovi ročne päť , šesť alebo desať miliónov eur. To sú tie rozdiely. Majú toľko peňazí, že si môžu dovoliť vyberať najlepších hráčov na svete. My si nemôžme dovoliť vyberať najlepších hráčov na Slovensku, lebo keď si vyberiem dobrého hráča z Košíc, Žiliny či Ružomberka, nedohodneme sa na transfere, chlapca radšej predajú do zahraničia. Je to začarovaný kruh, ale nedá sa s tým nič robiť. Nie je to tragédia, len si treba uvedomiť, že všetko je o rozpočte a ekonomickej sile krajiny. Netreba mať očakávania, že dnes bude Slovan pravidelne porážať také mužstvá ako pred 40 rokmi. Jedinou cestou je výchova mládeže a preto sa v Slovane snažíme vytvoriť fungujúci model. Musíme byť trpezliví a výsledky sa dostavia.

Celé roky sa plače nad tým, že miznú športoviská, mládežnícke kluby a nie sú podmienky na rozvoj talentov v športe všeobecne. Napriek tomu tu talenty sú a majú výsledky. Vidieť to bolo aj na minuloročných nomináciách na Krištáľové krídlo. Je to náhoda, alebo je v nás nejaký silný športový „gén“?

Myslím, že Slovensko má šikovných ľudí aj športové talenty. Keď postavíme 10 desaťročných chlapcov tu a v Anglicku, myslím, že naši budú kreatívnejší a pohyblivejší. No je záležitosťou podmienok, ako talent rozvíjať. A tu stojí otázka, kto je za to zodpovedný? Či my ako klub, ktorý sa v rámci svojich možností snaží urobiť maximum, alebo či sú za to zodpovední poslanci v mestách, ktorí rozhodujú o tom, kde sa čo postaví, kam mesto investuje peniaze obyvateľov. Mestskí poslanci mávnutím roky odhlasujú, že zanikne športovisko, pretože tam má vyrásť nákupné alebo iné polyfunkčné centrum. Úplne vypustili snahu pomôcť slovenskému športu a vytvárať základnú infraštruktúru. Pritom by to nemal byť zákon, ale otázka cti a zdravého rozumu, aby fungoval systém, že keď zanikne športovisko, mali by sa namiesto neho postaviť dve nové. Nie pre mňa, ale pre tých, ktorí tu budú žiť ďalej, pre naše deti. Aby nám vyrastalo zdravé Slovensko. A nie, aby sme potom vymýšľali drahé projekty lekárskeho zabezpečenia a sanatórií, pretože budeme mať obézne deti s množstvom ďalších chorôb.

Čo treba podľa vás robiť, aby deti netučneli a šport ich lákal aspoň tak, ako počítač?

Rodič som síce ešte iba krátko, ale som presvedčený, že správnou výchovou sa dieťa dá niekam nasmerovať. Stačí ísť cez víkend niekam do prírody či zašportovať s priateľmi. Tam človek naberie iný pocit zo života. Mňa do športu nikdy nenútili, otec mi kúpil kopačky a dres, dvakrát ukážkovo kopol do lopty, ukázal mi čaro, keď lopta skončí v sieti a už ma to chytilo. Povinnosťou rodičov je nasmerovať dieťa aj k športu. Hoci je to obeť, pretože ho musíme zaviesť na tréning, tam na neho počkať, občas musí byť rodič prísny a dieťa prehovoriť, lebo ani mne sa vždy nechcelo cestovať tristo kilometrov na zápas... Pohodlnosť je v každom z nás, ale treba si zvážiť, či jej podľahneme, alebo sa prekonáme. V športe, alebo v akejkoľvek inej oblasti. A verte mi, že všetko čo investujeme do našej mladeže sa nám všetkým niekoľko násobne vráti.