Daniel Dian, Viliam Judák; Každý deň so svätými (podielová kniha r. 2007)
Späť

30. júl

Bl. ZDENKA SCHELINGOVÁ

Pôvod mena: z lat. Sidonia – pochá- dzajúca zo Sidonu; z čes. Zdenka – teraz slávna. Sestra Zdenka z Inštitútu milosrd- ných sestier Svätého kríža, rodným me- nom Cecília Schelingová, sa narodila 24. 12. 1916 v Krivej na Orave ako desia- te zjedenástich detí rodičov Pavla a Zuzany. Po skončení 8-ročnej ľudovej školy 6. júla 1931 nastúpila ako kandi- dátka v Inštitúte milosrdných sestier Svätého kríža do Podunajských Biskupíc a 30. 1. 1937 zložila prvé rehoľné sľuby. Vrokoch 1937 – 1940 pracovala na RTH, internom oddelení kliniky v Štátnej nemocnici v Bratislave, neskôr ako laborantka v Štátnej nemocnici v Bratislave na Miczkiewiczovej ulici. Ráno 29. februára 1952, po odhalení pripravovaného nočného úteku rímskokatolíckeho kňaza Štefana Koštiala, určeného k trans- portu na Sibír, kde by bol popravený, Štátna bezpečnosť zatkla sest- ru Zdenku. Väznili ju v Justičnom paláci v Bratislave, kde ju podro- bili vyšetrovaniu, ktoré bolo spojené s bezohľadným mučením. Ďalej bola väznená v Rimavskej Sobote, v Pardubiciach, v Brne, vo väzenskej nemocnici v Prahe na Pankráci, kde sa stretla s pani Helenou Kordovou-Wildeovou, ktorej zverila dôležité podrobnosti, predovšetkým o utrpení vo vyšetrovacej väzbe. „Keď ma zaistili, moje vyšetrovanie sa začalo kopancami. Potom ma vhodili do aké- hosi koryta s chladnou vodou, ešte oblečenú v šatách. Pocítila som strašnú bolesť vo vnútornostiach, lebo ozrutná noha chlapa tisla moje telo ku dnu koryta. Na chvíľu mi vydvihol hlavu, aby som sa celkom nezadusila. Potom mi nohou zase tlačil telo ku dnu koryta. Stratila som vedomie. Zobudila som sa na betóne v tmavej miestnosti. Zimnica lomcovala mojím zmrazeným telom. Ale ešte som žila... Zrazu sa otvorili dvere a dvaja ma za vlasy odtiahli do vedľajšej miestnosti. Tam zo mňa strhli šaty, zaviazali mi ruky a takto obnaženú ma vytiahli škripcom nahor. Nakoniec ma zavesili na skobu upevnenú na plafóne. Prišli ďalší traja chlapi a revali na mňa ako zvery. Chceli, aby som prezradila, kto mi pomáhal pri oslobodení kňaza z nemocnice. Začali ma biť obuškami, pokým som nestratila vedomie. Prebudila som sa zavinutá v plachte z vrecoviny. Na plachte boli krvavé škvrny, krv presakovala z mojich rán. Mala som pocit, že som vo zvieracej kazajke. Neviem, koľko času ubehlo, kým ma znovu nevytiahli na skobu v plafóne...“ Dňa 17. júna 1952 bola odsúdená za údajnú velezradu na 12 rokov straty slobody a 10 rokov straty občianskych práv. Z väzenia v Prahe bola 16. 4. 1955 ako ťažko chorá prepustená a prijatá do nemocničného ošetrenia v Trnave. Zomrela 31. 7. 1955 o 7.45 hod. zaopatrená sviatosťami na onkologickom oddelení so slovami: „Boh tak chce, nech sa stane Božia vôľa!“ Dožila sa necelých 39 rokov. Blahorečená bola Svätým Otcom Jánom Pavlom II. v Bratislave-Petržalke 15. septembra 2003.